PRIDE
„Haló, volám za skupinu s názvom
Lesby a gayovia podporujú baníkov-
V jeden piatok som sa v rámci festivalu Inakosti dostala znovu na film Pride. Popravde, s obavami. Keď som tento film videla pár piatkov predtým, vychádzala som z kina s Bronski Beat v ušiach, veselým krokom a dobrým pocitom. Film stál jednoznačne za to.Druhý pohľad však vie človeku poodhaliť črty, ktoré si dovtedy nemusel všimnúť. Niektorými môže byť potešený, inými zas sklamaný.
Pride je zvláštny film. Na základe žánrového delenia je uvedený ako komédia lomka dráma. Vtipných, alebo skôr veselých momentov tam je síce slušne, ale rozhodne ho za komédiu nepovažujem.Ide o výpoveď homosexuálnej generácie osemdesiatych rokov v Británii, ktorá aj napriek vlastnej neľahkej situácií sústredila svoje sily na pomoc protestujúcim baníkom. Tí naopak homosexualitou viac opovrhovali, než by kvôli nej zdvíhali ružové vlajky k nebesám. LGSM (Lesbians and gays support the miners; Lesby a gayovia podporujú baníkov) to však nepovažovali za prekážku. Riadili sa totiž jednoduchou, hoci o to šľachetnejšou myšlienkou, že ak chceme niečo v systéme zmeniť, nemôžeme sa opierať len o vlastné ciele. Pride je príbeh o spájaní dvoch rozličných združení s cieľom zmeniť jednostranný pohľad na svet a ponúknuť jeho viaceré možnosti. Baníci protestujú, pretože na základe Thatcherovej reforiem prišlo množstvo ľudí o prácu. Gayovia chcú pomáhať, pretože vedia, aké to je stáť na ich mieste, byť utláčaní, šikanovaní či väznení a to nie len políciou ale aj rodnou krajinou. Bojovať proti niečomu, čo je väčšie ako oni – proti systému.
Mark Ashton bol lavičiar a zapálený aktivista. Ben Schnetzer ako Mark Ashton je lavičiar a zapálený aktivista. Vtipný, citlivý, odhodlaný bojovať za ľudské práva. Jeho priebojnosť nedokázalo zmeniť ani osočovanie a posmešky zo strany ľudí, ktorým sa snažil pomôcť. A vraj hlavou múr neprerazíš. Viac ako komédiu teda tento film vnímam ako silný príbeh dvoch menšín bojujúcich za svoje práva. Obraz doby, keď šikanovaní neisto podávali ruku rovnako prenasledovaným a keď sa opäť potvrdilo, že dvom to ide lepšie ako jednému.
Máločo vie človeka tak pohltiť ako samotný (filmový) človek, hlavne ak koná v hraničných situáciách, a tým nemyslím len konanie absolútneho dobra. Ak však ide o postavu na pozadí skutočných udalostí, vcucnutie je o to väčšie.
Film je zaujímavý nie len príbehom, ale aj hereckou či hudobnou výpravou. Hudba z filmu mi často vyhráva v izbe, Ben Schnetzer (Mark Ashton) mi zase spríjemňuje pozadie na ipode. Prejav aktérov je prirodzený, v súlade s charakterom postavy a dejom. Čakať od tohto filmu množstvo preafektovaných Kenov v barbie oblečení nie je presne to, čo dostanete. Ide o mužov v mužskom oblečení a s mužskými hlasmi. Flitre bokom, aspoň pre tentokrát.
Druhá skúsenosť s filmom Pride teda nedopadla negatívne. Naopak, kladné pocity sa vo mne prehĺbili. Opäť som z kina vychádzala roztancovaným krokom, doslova posadnutá príbehom, postavami či spracovaním.
Neviem a ani si nechcem predstaviť žalúdočnú nervozitu skutočných predstaviteľov LGSM pri kontakte zoči voči menšej dedine v Južnom Wallese. A taktiež si neviem predstaviť ani odhodlanie, s ktorým do toho išli, keď dokázali tento strach prekonať. Jedno však viem určite, nejako takto vyzerá ľudské teplo.
